Jeden týždeň v Holandsku

Autor: Matúš Žuffa | 7.8.2019 o 22:12 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  155x

Text o cestovaní po Holandsku, o stopovaní, o couchsurfingu a o bežných zážitkoch na ceste. Na záver krátke reflexia zo semináru Wim Hof method.

Deň prvý

Toto je pravdepodobne posledný odkaz pred tým ako môj notebook vypovie službu. Baterka sa blíži k nule. Pôvodne som sa chcel inšpirovať videom z posledných Avengers, ale miesto toho som si pustil Ventolína. Tento odkaz je preto pro všetky holkis, pro všechny mládens, ďeťis i stařec. Na svojej ceste som sa potýkal s množstvom problémov a o pár som sa pred jej začiatkom potkol. Momentálne mám čas na reflexiu - som na letisku v Budapešti a pýtam sa sám seba čo som najviac podcenil pri "plánovaní" môjho výletu, ale vyrušuje ma pani, ktorá čistí odpadkový kôš pri ktorom sedím. Cesta z vlakovej stanice na letisko prebehla veľmi vkusne. Bola to ukážka cestovnej improvizácie a ak sa ľudia divia "ako sa niekam takto môžem dostať" odpovedám: "takto": Po vystúpení na nástupište s očakávaním chytám wifi a idem sa pozrieť koľko couchsurferov mi vďaka jasne a vtipne formulovaným žiadostiam potvrdilo rezervačku. Nikto. Zatváram notebook a vyberám sa chytať spoj na letisko. Pýtam sa vlakového personálu či hovorí po anglicky a ako sa dostanem na letisko a po odpovedi Yes ma človek zavalí temnou rečou, potom je ticho a potom opäť spustí rečou, ktorá nepripomína Shakespearovu materčinu. S nechuťou sa odoberám preč. Francúzske maniere jednoducho nemám rád. Cestu krížim ďalšiemu človeku, má ruksak a určite ide mojim smerom. Nór Robin má trochu väčšie zreničky, zvláštny tik - výbuchy piskľavého smiechu, a pozýva ma na jointa. Poďakujem a naznačujem, že by sme mohli radšej spoločne hľadať cestu na letisko. OK. Robin má šikovný telefón a presne to potrebujeme. Bohužiaľ ho v tomto momente nevie používať a keď sa ma opýta či neviem ako funguje kompas, začínam pociťovať úzkosť a tlak nervozity. Vďaka okoloidúcim zisťujeme prvotný smer. Druhotný smer, volajme to radšej "kurz", sa snažíme získať o pár metrov ďalej, ale oslovený človek iba kričí niečo po maďarsky, Robin sa opäť pokúša orientovať podľa kompasu a prichádza pani, ktorá čosi kričí, stiahne si gate a nohavičky a robí potrebu. Stále sme v centre, asi 20 metrov od vlakovej stanice. Pravdepodobne sa nachádzam v tej časti krivky, ktorá padala nadol. Myslím, že sa to volá recesia. Ja mám recesiu rád. Kričiaci pán prestáva kričať a ukazuje mi mapu s názvom všetkých spojov, ktoré môžem použiť. Robin prestáva imitovať Kolombusa a pani som vytesnil. Krivka ide hore. Autobus sme našli a na letisko prišli včas. Robin bol na návšteve kamarátov pri Nitre a naučil sa pesničku Prší prší len sa leje. Spievame si. Na letisko sa odpojí s tým, že si potrebuje spraviť checkin a že sa vidíme potom. Takže toto je pravdepodobne môj posledný odkaz - pretože ráno už budem v Holandsku, ozve sa mi couchsurfer, ja ho ponúknem korbáčikmi a on ma pozve na pivo, alebo navarí. Šťastne absolvujem kurz Wim Hof method a vrátim sa stopom. Určite sa už nič zaujímavé nestane, vlastne aj toto je taká banalita, že ak by som nespomenul Ventolína, nemal by môj príspevok žiadnu výpovednú hodnotu.
Happily exploited
performing like mad
born to be measured
living to be tracked

You're working, you're sharing
you're playing, you're sleeping
you're spinning, sweet dreaming

You're supersonic - workaholic

share it like it lick it do it
upload to cloud monetize it
say ABC upload that shit
share it share it push it push it

You're supersonic - workaholic

 

Bludný Holanďan - deň druhý.
Robina som už nenašiel. Je to škoda, najmä kvôli tomu, že som chcel vedieť ako sa jeho príbeh skončí. Dokáže spraviť chceckin? Prejde cez letiskovú kontrolu s nákladom, ktorým ho ponúkli kamaráti od Nitry? Jeho príbeh neskončil, určite pokračuje ďalej a ďalej som šiel aj ja. Po dvoch hodinách spánku - a fakt, že som dokázal na 2 hodiny zaspať na letisku ukazuje mieru mojej únavy, som dokázal stihnúť toalety a šikovne sa predbehnúť v rade na prihlásenie batožiny. Pichol som sa rovno pred rodinku s malým dieťaťom v kočíku. Bol som ale ešte na polovicu v ríši snov a pocity viny bol hlboko utlmený. Dnes ešte budem trpieť, tak nech teraz trpia aj iní, povedal som si. Let bol super. Snažil som sa o konverzáciu s občiankou Kosova, ale zaspala. Následne som zaspal aj ja. Privítal ma Eindhoven - Holandsko. Na prvý šup mi bolo jasné, že nebudem mať problém získať základné informácie od akéhokoľvek personálu letiska, autobusov, vlakov. Všetci sa usmievali a úryvky rozhovorov, ktoré som zachytil, všetok cit, ústretovosť a trpezlivosť sa blížili úrovni, ktorú by mohol závidieť nejeden lekár u nás doma.Hneď som si pomyslel, že isto nebude problém nájsť couchsurfera a ešte si aj budem vyberať! Ale problém to bol. Pobehal som Eindhoven, popil kávu, druhú kávu, raňajky, pivo, druhé pivo, kávu, ale čím viac žiadostí som poslal, tým... vlastne sa nič nestalo. Len zriedka mi prišlo odmietnutie. Domáci sú na dovolenke, mimo domova, alebo sa vrátili z dovolenky. Jedinú nádej mi dala prepracovaná a chorá Češka, ktorá bolo ochotná v stave maximálnej núdze Matúša ubytovať. To už bolo ale poobedie, práve som odchádzal z baru, kde som milým úsmevom chcel spracovať pani čašníčku aby ma po šichte zobrala k sebe. Čo človek neurobí pre nocľah. Ukázalo sa, že ani úsmev a ani euro sprepitného neotvára dvere do bytu tejto ženy. Zmenil som lokál a pri druhom pive si ku mne prisadol človek, ktorý začal fajčiť, típať si cigaretu do "môjho" popolníka a rozprával a rozprával niečo vo svojej reči. Jeho samomluva mi na nálade nepridala. To sa už zvečerievalo a ani Češka, moja posledná nádej, neodpovedala. Začal som panikáriť, šiel som ešte raz obmäkčovať pani z kaviarne, ale to euro sprepitného bolo úplne vyhodené, lebo si ma ani nepamätala. Začal som panikáriť level 2 a hľadal som lacné airbnb čo by bola ale morálna prehra. Náhle mi zasvietila správa od couchsurferky v obci Huizen. Pani je na dôchodku, v dome má klavír, živila sa tým, že viedla galériu v Amsterdame a jej mestečko je náhodou mojou cestou. Hneď som šprintoval na stanicu aby mi neušiel posledný vlak. A tu už sa mi začalo dariť na 100%. Zvládol som aj prvý aj druhý prestup a v autobuse mi milý šofér vlastnoručne na svojom telefóne vyhľadal adresu a zastávku. Porozprával mi o tom, že má 14 rôznych smerov, povedzme radšej "trás", vôbec sa preto nenudí stereotypnou cestou. Div, že ma nevyhodil rovno v uličke, kde pani býva, ale zakecali sme sa, a tak som sa musel pár zastávok vrátiť. Milé. Mestečko ma očarilo. Presne tak som si predstavoval miesto, kde chcem spať. Žiadne veľkomesto, ale jednoduchá cesta, ktorá sa rozvetvuje do uličiek. Veľa zelene, nepokosenej a bujnej, riečka a drevený most. Veľké a silné stromy, ale nie starobylé ani strašidelné. Učinená to rozprávka. Cestou som si hmmkal pesničku z Pána prsteňov a bez navigácie, celkom intuitívne som dorazil pred vchod na ulici s číslom 83. Pani je na dôchodku, v dome má klavír a už aj couchsurfera. Potešilo, že jej dom je krásny, s veľkou záhradou, ale hlavne mi urobilo radosť, že normálne nemá dvere na záchode ani v sprche a to je prosím pekne normálny stav. Keď som teda zistil, že s pani zdieľame rovnaké názory na intimitu, v duchu som ju objímal ešte raz! Spravil som zo seba človeka a nasledovala konverzácia. Po dlhom dni prišiel vytúžený oddych. Na kostole niekde v neďalekom parku zazvonil zvonec a rozprávky - rozprávky nie je koniec. Tá sa iba začína. Dobre, možno som v dnešnom rozprávaní nezvládol záver. V realite však dopadol na výbornú. To by sa veru naplánovať ani nedalo!

Púť
S mojou prvou couchsurferkou, 67 ročnou Moniquou, som sa ráno rozlúčil. Išla hrať tenis. Neexistuje rozumová úvaha prečo som nechcel spať ešte jednu noc v peknom a priestrannom dome, v mäkkej posteli... radšej na to nemyslím, pretože som opäť na ceste a opäť bez domova. Dnes to je ale riadený rád, pretože som si vymyslel, že sa pôjdem trocha poprechádzať. Žiadne veľké mesto ma neláka, chcem byť na čerstvom vzduchu a ísť krajinou. Môj plán cesty je zvolený tak, aby som zajtra prišiel kúsok od miesta, kde sa bude konať workshop Wim Hof Method. Som vzdialený približne 40 kilometrov a za dva dni by to nemal byť problém. Naviac mám od piatku rezervovaný hotel, a dva dni nepohody si dám, aby som potom príliš nezlenivel.
Po asi 5 kilometroch som vyšiel z mestečka a otvorila sa mi tunajšia krajina. Je to tu trochu podobné Hobitovu, akurát miesto hobitov sú tu všade dôchodcovia. Všade rovná zelená zem, úzke rozvetvené riečky oddeľujúce polia a pasienky, na ktorých sa pasú veľmi spokojné kravy, ovce. Všade je plno kačiek, husí, vtáctva. Našiel som útulnú kaviareň, niečo ako posledné sídlo. Je to vlastne statok, kde sú prasiatka a ostatné zvery, ktoré som spomenul. Malé kačence sa tu motajú pod nohami a vrabce berú sediacim a oddychujúcim dôchodcom odrobinky z koláčov. V rade na objednávky ma oslovil jeden z nich. Starší, dobre oblečený pán s pevným hlasom sa ma opýtal či idem do Santiaga. Hneď mi svitlo. Na tento deň som čakal a teraz to prišlo. Vďaka môjmu tetovaniu sa zrazu dám do reči s nezmámim človekom. Romantické! Zistil som, že aj pán bol na Camine a prešiel ho za 27 dní. Za 27 dní som túto cestu zvládol aj ja, pravda, mám o nejakých 30 rokov menej. Naša konverzácia bola veľmi úprimná a dosiahla ďalší stupeň po tom, ako mi pani povedala, že kreditkou VISA sa nedá platiť. Cappucino bolo v šálke a Matúš sa naň teši, ale nemal hotovosť a pani sa začína dostávať do raušu, lebo vzniká neprehľadná situácia. Všetko vyriešil môj priateľ, ktorý sa ponúkol, že po pozve. Bol som dojatý a v duchu som bozkával tunajší dôchodkový systém a moje tetovanie. Na oplátku som pánovi a jeho manželke daroval - oplátky. Mal som ešte jedno balenie, ktoré som na poslednú chvíľu kúpil v Trenčíne v stánku. Vychválil som tento vývozný artikel ako špeciálnu sladkosť, ktorú vo veľkom jedávajú hostia v kúpeľoch v našom regióne. Šiel som ďalej a radoval sa aký krásny je svet. Po asi dvoch hodinách kráčania po rovinke som si uvedomil starú známu pravdu. Kráčanie sa ľahko stáva nudou a aj to najkrajšie prostredie začne otravovať. Okolo mňa sa bicyklovali dôchodcovia a pásli zvieratá a na mňa svietilo slnko tak, že mám opálenú tvár a červený nos. Po chvíli som si pospal na lavičke a kráčal ďalej. Dvakrát okolo mňa prefrčal môj dobrodinec v čiernom BMW a zaželal mi buen camino. Na ceste mi došla pitná voda. Deň dokončím v bare v mestečku Eemdijk. Z pasie som začal hľadať aj couchsurfing, lebo by som rád ešte niekoho spoznal, ale nedávam tomu veľkú šancu... po hodinke mi píše Altje: No problem. Hakunamatata, nebude zo mňa pravý vandrák, zbohom prach ciest a zbohom nočná samota, ide sa do Amersfoortu, už len doplaziť sa k nejakej zastávke, alebo bude rýchlejší stop?!

 

Deň štvrtý

Včera som prvýkrát skúsil stop v Holandsku. Zastavilo hneď prvé auto, mercedes, ktorý šoférovala dôchodkyňa v červených šatách. Hodila ma kúsok ďalej, na autobusovú zastávku. Autobus nechodil, tak som som opäť stopoval. Tentokrát to trvalo tak 3 minúty a zastavil mi pán, ktorý mal vo svojom fiate punto manželku a dve deti. Bolo od nich veľmi milé, že ma hodili priamo pred vchod mojej couchsurferky, nemusel som teda špekulovať a rovno som zazvonil na zvonček. Altje ma privítala so slovami či som hladný. Hoci som pred hodinou dojedol vajcia so šunkou, hladný som bol a pustili sme sa do prípravy večere. Prebiehalo to tak, že som sa oprel o chladničku a opakoval som vetu: "S čím ti môžem pomôcť?" A Altje dala piecť kura, variť ryžu, spravila šalát a pri tom rozprávala zážitky z ročného pracovno-cestovateľského pobytu v krajinách Južnej Ameriky. Okrem spomienok má z ročného pobytu aj tetovanie. Rozkošné kuriatko s krídlami a vetvičkami. Až neskôr mi bolo vysvetlené, že je to orol... Tetovanie bolo robené na poslednú chvíľu, deň pred odchodom a málo času = neistý výsledok. Druhý deň sme sa išli poprechádzať do mesta, sadli sme si na kávu a neskôr si k nám prisadli kamaráti Altje. Rozprávať po anglicky sa im nechcelo a jediný zaujímavý moment nastal keď som chcel zaplatiť a čašník povedal: No Visa. Ok. Účet vyrovnal jeden z prísediacich. Nebola to príjemná situácia, pretože som chcel Altje pozvať, ale nedalo sa nič robiť.
Mám pocit, že vzorec mojich zážitkov sa trocha opakuje. Opäť sme sa najedli, tentokrát sa mi podarilo umyť riady, potom som si pospal a bol čas odísť. Altje, ďakujem ti, oddýchol som si v tvojom bytíku, najedol som sa a pozoroval som nočný dážď z veľkého okna Tvojho bytu, ktorý by ma osviežil ak by som spal vonku.
Opäť som skúsil stopovať a bez väčších prestojov som sa dostal kúsok od obce Putten, kde mám rezervovanú izbu v hoteli. Dnes mám na pláne už iba jediné. Pripraviť sa na zajtrajší deň. Ak som bral niektoré veci na mojej ceste ľahkovážne, alebo som nejednal podľa zaužívaných zvyklostí, od zajtra si to nemôžem dovoliť.

 

 

Metóda Wima Hofa - deň prvý, inak piaty

Ráno začalo budíkom, ktorý zvonil do rozospatého sna mladíka, vlastne dvoch mladíkov. Ten prvý je majiteľ záhradkárstva a býva v Trenčíne, druhý je behaviorny psychológ z Rostoku. Chalani sa spoznali večer a strávili spolu prvú noc na mäkkom matraci, v očakávaní nového dňa. Sľúbili si, že si pôjdu ráno zabehať. Spravili 10km za 50 minút, zašli na raňajky a s úsmevom na perách zamierili do neďalekého mestečka Stroe, priamo do obydlia Wima Hofa, Holanďana, ktorý vymyslel Metódu Wima Hofa.
Dobre. Bolo by zaujímavé držať rozprávanie v rozprávačskej rovine, ale priznám sa, že som celkom unavený a mám pocit, že by som neudržal nastavenú latku. Skúsim to zhrnúť ešte raz v jednej vete. Z nepochopiteľnej eufórie, ktorá nastala keď som zbadal spolubývajúceho na najbližšie dva dni, ktorá kulminovala keď som zistil, že je psychológ a tajne som dúfam, že mu vyrozprávam všetky moje tajné sny a problémy a on mi dá nejaký druh rozhrešenia, alebo ma aspoň zhypnotizuje, z tohoto pocitu nadšenia som začal veľa rozprávať a málo rozmýšľať - ako mám vo zvyku, začal som strácať schopnosť kritického uvažovania a s radosťou som prikývol, nie, sám som navrhol, či sa môžem pridať k rannému behu, ignorujúc fakt, že chalan trénuje každý deň. Tak sa aj stalo. Beh som prežil, dokonca ma celkom naštartoval a ja som dúfal, že mi rozbehnutý motor vydrží čo najdlhšie. Po raňajkách sme šli do Stroe a pridali sa k ďalších asi 40 dobrovoľníkom, nádejným inštruktorom.
V tomto momente by som rád napísal niečo o metóde Wima Hofa, ale cítim, že v tejto chvíli to nemôžem urobiť. Jednak preto, lebo sa necítim autorizovaný a nechcem len tak zhrnúť vec, ktorá má širšie súvislosti. Poviem len, že ak niekto bude chcieť, môže sa ma opýtať v správe a ja mu veľmi rád odpoviem. V prípade záujmu vám odporúčam obrátiť sa na Martina Tháma, alebo Michaela Davidovičová. Sú to certifikovaní inštruktori metódy a ich skúsenosti, vedomosti a schopnosť viezť ľudí som zažil a bolo to veľmi fajn.
Opis samotného kurzu ale vynechať nechcem a dovolím si ho opísať v troch vetách. Dýchacie cvičenia. Pobyt v ľade. Rozprávanie sa o teórii a o tom ako byť dobrým inštruktorom.
Po kurze sa nás asi 15 zišlo na spoločnej večeri a mali sme krásny multi-jazykový rozhovor, jedli sme burgre ako krava, alebo rizoto pre vegetariánov. Rozprávali sme sa. Rôzne príbehy. Rôzne skúsenosti. Cítil som sa ako na Camine, presne tak tam totiž vyzeral nejeden večer. Ak by som mohol vybrať jednu vec, jedného človeka, bol by to po mojej ľavici sediaci 25 ročný Francúz, člen vojenského námorníctva, ktorý si pridal prihlášku k špeciálnym jednotkám. Jeho reč však nebola prejavom strohého vojaka. Pôsobil veľmi citlivo, vnímavo, rozprával o cestovaní a o tom ako v Metóde Wima Hofa našiel to čo mu zarezonovalo v srdci. Hovoril o tom, ako by sa ľudia mali chápať, stretávať a rozprávať sa, podporovať sa a dávať si lásku a svoj monológ zakončil vetou, ktorú už neviem zopakovať. Jednoducho rozprávanie, aké by človek inak počul od človeka s literárnym vzdelaním, zakončil tak, že on je u námorníctva, pretože život je život.
Na úplnom konci dňa som sa chcel Sandrovi (môj spolubývajúci) odvďačiť za to, že ma vozí na svojom aute. Mal chuť na keksy. Vybrali sme keksy, prišli k pokladni, skúsil som zaplatiť, Visu tu nebrali, Sandro si zaplatil keksy. Teraz sme v posteli, rozprávame sa o našom vzťahu k mamám, o tom ako som to nedotiahol k statusu rozvedeného človeka a o tom, ako to Sandro dotiahol až do rozvodu a teraz sa striedavo stará o svoju dcéru. Máme pekný chlapský večer. Popri rozprávaní sledujem mapu Európy a uvažujem ako bude prebiehať zajtrajšok.
Dobrú noc priatelia, mám vás rád!

Cesta domov
V nedeľu 21. júla sa skončil druhý deň seminára Wim Hof Method. Išlo sa domov. Napríklad do Austrálie, Hong Kongu, Francúzska, Anglicka, Islandu, Švajčiarska, na Maltu, do Nemecka a aj na Slovensko. Po kúpeli v bazéne s kockami ľadu sme šli "dýchať" a po dýchaní sme balili veci. Dohodol som sa so Sandrom, mojim spolubývajúcim, že ma za malú úplatu zoberie k Hamburgu. Mohol som skúsiť stopovanie, ale večer sa blížil a ja som mal šancu relatívne rýchlo a bez problémov dostať svojich "pár sliviek" o kus cesty ďalej. S výhľadom na dobrú spoločnosť počas cesty som sa rozhodol ísť. Prvých 400 km cesty ubehlo rýchlo. Večer som trávil kúsok od diaľnice, pri kukuričnom poli, pod hviezdami. Konečne. Je to možno trochu zvláštne, ale keď som si v tú noc pripravoval karimatku a spacák, spomenul som si na svoj prvý deň v Eindhovene, na všetok strach z toho, že nebudem mať kde spať a vynadal som si.
Ráno, ráno, ráničko, zobudilo ma slniečko a zvuk kamiónov. Napriek tomu som vydržal v spacáku polihovať a k neďalekej pumpe som dorazil pomerne neskoro. Okolo 10:00 som už bol najedený a ako tak som uspokojil aj svoje hygienické minimum. Začalo sa stopovanie. Čakalo ma 973 km. Vlastne som nemal ani plán kde chcem v ten deň skončiť, nevedel som absolútne nič a to sa mi veľmi páčilo.
Po asi hodinke ku mne prišiel pán a zobral ma. Bol to záhradník a šiel do Berlína. Z Berlína ma zobrali do svojho malého auta chalan a dievča, ktorí išli na koncert Rammsteinu. V živote zobrali iba jedného stopára a ten s nimi potom chodil po Islande tri dni. Keď som im povedal, že chcem vystúpiť na nejakej dobrej pumpe, nevedeli čo sa deje. Mysleli si, že s nimi jednoducho pôjdem na koncert. Posledný stop v ten deň som mal do Drážďan. Zastavilo mi auto, v ktorom už jeden stopár bol. Hovoril veľmi rýchlo, ale vyzeral, že má situáciu pevne v rukách a hneď sa ma aj opýtal či chcem booknuť blablacar z Drážďan do Prahy za 4 eurá. Jasnačka. Blížil sa večer a ja som sa chcel dostať do Prahy, pretože mi ponúkla luxusné bývanie samotná Klára Konvalinková, ktorej by som chcel verejne poďakovať, že ma skoro zachránila. To, že ma nezachránila úplne bola samozrejme moja vina. Ako koniec-koncov vždy. Mylne som sa domnieval, že Jerome (ten druhý stopár) sa ukázal ako osoba, ktorej správanie sa dá popísať spojením: voľný radikál. Od chvíle keď som ho stretol sa môj pokojný návrat zmenil na poriadnu stopovačku s prvkami drámy, no dobre, melodrámy a ľahkej komédie. Jerome je jednoducho Francúz, ktorý študuje ekonomiku a psychológiu, ale zo skúsenosti, ktorú som s ním získal by som povedal, že študujú jeho. Stalo sa to, že sme sa ocitli na hlavnej stanici v Drážďanoch, ale blablacar sme nenašli. Nenašli sme ani iný spoj, v začínajúcom šere nám nikto nezastavil, hoci Jerome zvolil jedno taktické a jedno zúfalé miesto na stop. To prvé bolo na kižovatke. Moja úloha spočívala v tom, že som držal ceduľu CZ a mačkal som tlačítko pre chodcov aby autá čo najčastejšie stáli. Jerome potom autá obchádzal a pýtal sa či nás nevezmú. Nevzali, a tak zvolil už spomenuté miesto číslo 2 čo bola pumpa na druhej strane cesty - v opačnom smere aký sme potrebovali. Jerome sa snažil tankujúcich presvedčiť aby otočili auto a šli ešte raz na výpadovku. Dopadlo to tak, že sme sa rozdelili. On išiel kdesi hľadať hostel a ja zas lúku. Náhodou som ale natrafil na tabuľu, ktorá hovorila o blízkosti campingu. Vidina možnej sprchy a sociálneho zariadenia ma zlákala.
S Jeromom sme si vymenili čísla a dohodli sme sa, že si na druhý deň zavoláme. Ja som však mal v pláne odísť čím skôr, ale od 8:00 do 10:00 som nedokázal stopnúť ani "Ň". Keď sa za mňa postavili dve Nemky, odhodlané stopovať do Poľska, nemal som ani chuť im vynadať. Posadil som sa pod strom, pustil notebook a púšťal som si obľúbené pesničky. Napísal som aj Jeromovi. Keď prišiel, pokračovali sme v nezmyselnom pobehovaní od pumpy ku križovatke a robili sme čo sa dalo. Vo finále sa nám po pár hodinách podarilo prehovoriť pána, ktorý zastavil na červenú, aby nás zobral aspoň na výpadovku. Tam sme stopli mladý pár dovolenkárov, ktorý nás v ich malom aute doviezol do Prahy, kde som zúročil to, čo som odpozoroval od Jeroma. Prišli sme na pumpu, na ktorej tankovalo auto s evidenčným číslom ZA... Opýtal som sa chalanov či by nás zobrali a oni povedali, že dobre. Tak sme rovno prestúpili z auta do auta - do mercedesu r.v. 1991. Volal sa Bruno a ja som sa v takom Brunovi vždy túžil povoziť. V Trenčíne sme boli večer. Jeroma som pozval ku mne, nech si vyperie veci a naladí sa na ďalšie kilometre. Chcel sa dostať za dva dni do Bukurešti!
Tak skončila moja dovolenka. Ostávalo už iba zavolať taxík a dopraviť sa z kraja mesta domov. Zavolal som jediné taxi, ktorého číslo poznám. Mama bola pri nás do 10 minút a obzerala si či jej milovaný synáčik naozaj žije. Nejako sa dopočula, že svoje zážitky píšem na Facebook a v istom momente mi začala písať správy plné strachu. Ale ja som prežil. Nič sa mi nestalo a za 7 dní som prežil kopec zážitkov. Ležiac vo svojej posteli, píšuc posledné riadky, by som rád poďakoval všetkým, ktorí mi na mojej ceste pomohli. Ďakujem!

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovskú aj Threemu v Smere zľahčujú. Fico stále mlčí o tykaní s Kočnerom

Obedy zadarmo sú vraj dôležitejšie ako podozrenia z Threemy

Blcháč zo Smeru: Kočnera poznám ako podnikateľa od nás

Kočner písal nielen o politikoch, tvrdí primátor Liptovského Mikuláša.

Komentár Zuzany Kepplovej

V Smere sú zase pri žatve

Čím viac im tie náhodné známosti prerastajú cez hlavu, tým viac cítia sociálne.


Už ste čítali?